Ušila som na seba bič a dnes som ho použila …

Povedala som si: “Aj tak si doma cvičím, tak prečo nie u mňa vo fabričke. A skúsim pozvať aj iné žienky, aby mi bolo veselšie. Aspoň ma to donúti cvičiť pravidelne!” – a začalo to fungovať, začali sme pravidelne cvičiť. Vždy so bola na mieste prvá, plná energie …

Ale dnes ráno – skrat. Fakt sa mi nechcelo! Ani nie tak vstať z postele, ani nie tak ísť cvičiť, ako to, že “musím” byť tá pozitívna – ze musím ísť príkladom … Doteraz mi to išlo samo a naozaj som sa vždy tešila. No, dnes sa mi jednoducho nechcelo…

Teraz – hodinu po cvičení som rada, že som si na seba ušila tento bič. Jednoducho som na cvičenie musela prísť a postaviť sa pred tie ženy, ktoré prišli. Nepretvarovala som sa a povedala som im o mojom stave a ony ma svojim úsmevom podporili. Nastavila som tému našej hodinky, ktorá prirodzene vyplynula z momentálne situácie. VĎAČNOSŤ … a začali sme cvičiť.

Docvičili sme, rozlúčili sme sa a ja som tu ostala sama so sebou. Bolo mi jednoducho krásne. Už som to zas ja … s novou eufóriou robiť “bežné” veci – a začala som sa opäť na všetko, čo ma dnes čaká, tešiť.

Týmto mini-príbehom chcem len povedať, že neviem ako, ale funguje to… Ak sa prekonám a idem do akcie, aj keď sa mi nechce, aj keď mi všetko príde zbytočné, márne … urobím krok vpred. Ten je najťažší, ním búrame bariéry – prekračujeme apatiu a otáčame sa jej chrbtom. Druhý krok už ide automaticky sám od seba. Tretí, štvrtý , piaty … už ani nevnímame ako kroky, pretože sme v procese. Sme TU a TERAZ – stráca sa všetko negatívne, vtedy ŽIJEME. 

Takže, ak sa chcete mať istotu, že a ceste za svojimi cieľmi nepoľavíte – ušite si na seba bič. Aby vás malo čo držať v akcii, ak náhodou príde vnútorná nepohoda. Je veľká pravdepodobnosť, že príde. Tieto skúšky dostávame všetci – a môžeme byť akokoľvek presvedčení o svojej sile, disciplíne.

Ako poistka neprestať, nezastať na polceste, je pomyselný BIČ, ktorý ma zdvihne, posunie, odrazí …

ĎAKUJEM, ĎAKUJEM, ĎAKUJEM 🙏🏻

s úsmevom a iskrou v oku

j-s-š